Láska v Prahe

Mesiac lásky príde, ani sa človek nenazdá. Vdýchne jarnými vôňami pohladený vzduch a zabudne na školu, zabudne na prácu i na rozum a dostane chuť vymeniť všetko za lásku. Ozajstnú, nefalšovanú. Takú, ktorú si bude pamätať navždy.

Je máj, je lásky čas. Chytajte ju opatrne, aby ste jej neublížili, učte ju poznávať krásy života. A ona vráti mnohonásobne, čo jej dáte. Ale vráti iba vtedy, ak jej dáte všetko – nezabudnite… Hop alebo trop!

Konferencia

Praha. Druhý deň konferencie. Doznel posledný referát, delegáti sa dvíhajú z miest a v hlúčikoch sa trúsia zo sály von.
Jedným z východov opúšťa miestnosť aj skupinka štyroch mladých mužov a troch slečien, všetci zjavne pár rokov po tridsiatke. O čomsi sa veselo rozprávajú. Z celej skupinky vyžaruje dobrá nálada.

– A to ste počuli? Rozprávajú sa dve mačky vo väzení,… – hovorí najvyšší zo štvorice vtip letiaci u nich na pracovisku. Kým prídu k šatni, všetci sa dobre smejú. Vezmú si plášte a pomaly odchádzajú.
– Priatelia, čo keby sme pozvali prítomné slečny na zoznamovací pohárik do baru? – navrhne ktosi.
– Skvelé. Tomu sa hovorí pravý nápad v pravú chvíľu! Má niekto námietky?

Slečny sa dorozumejú pohľadmi. Ideme? Ideme.
Počerný, najmladšie vyzerajúci muž pozrie na hodinky a ospravedlňujúco sa ozve:
– Prepáčte, ale musím ešte navštíviť nejakých príbuzných. Sľúbil som sa im na dnešné odpoludnie…
Ostatní chápavo prikývnu. Problém, ktorý vznikol nerovnakým počtom, sa zrazu vyriešil.
– Tak teda príjemnú zábavu!
– Aj tebe!

Metro či prechádzka?

Mladý muž vyjde z budovy, vietor mu zaveje do tváre niekoľko dažďových kvapiek. Je pod mrakom.
Bude pršať. Tak ako včera. A ráno to vyzeralo na taký pekný deň!
Pobehne k autobusovej zastávke. Práve mu ušiel autobus. Nuž, čo už…

Obloha sa rýchlo zaťahuje stále viac a viac, aj slabý vánok už ustal, v ovzduší cítiť búrku. Občas na chodník padne zatúlaná dažďová kvapka. Ešte chvíľku a – záblesk. Mladý muž nestihne narátať do troch a ozve sa hrmenie.
Teda tie oblaky sú poriadne nízko – stihne si ešte pomyslieť a lejak je tu.
Chodci rýchlo otvárajú nad hlavami dáždniky a pokračujú v ceste, niektorí zostávajú čakať vedľa na svoj autobus. Nik si ho nevšíma – prečo by aj, je predsa cudzí v tomto meste.

Aha, tamtá slečna mi je tuším povedomá, niekde som ju videl. Alebo nie?
Slečna si všimne jeho pohľad a napadne jej prirovnanie – sympaťák, o chvíľku bude vyzerať ako kura, také veľké zmoknuté kura… A zrazu má pocit, déja-vu. Túto chvíľu už raz zažila, ale… Kedy? Kde?
Nevie. Ale vie, čo spraví.
Urobí krok smerom k nemu a vybaví sa jej okamih spred desiatich-pätnástich rokov. To bolo dávno…

Ako mladé dievča čakala v daždi na zastávke autobusu a tiež tam prišiel takýto – je to on? …takýto mladý muž. Keď videla jeho pohľad na kvapky, uľútostilo sa jej a podišla k nemu – ako to len vtedy povedala?
Ujo… nechcete sa schovať? Tak nejako to bolo!

– Ujo… nechcete sa schovať? – mrkne naňho dievčina.
Spomenul si. Pecka. Veď to…
– Áá… hej, schovať… Daj, podržím ten dáždnik, – povie tak akosi ako pred rokmi.
Slečna zaváha – dala mu ho? – tuším naozaj, a ako v dobre naučenej divadelnej úlohe mu podá dáždnik.

A čo ďalej? – položia si v duchu rovnakú otázku.
Prejde sekunda, druhá. Ozvú sa obaja naraz:
– Čo tu ro…
Rozosmejú sa a on sa ozve prvý:
– Som tu na konferencii a nechcelo sa mi ísť do hotela metrom, tak čakám na autobus…
A slečna s úsmevom zopakuje:
– Som tu na konferencii a nechcelo sa mi ísť do hotela metrom, tak čakám na… Aha, už ide!

Autobus zastaví, otvoria sa dvere a ľudia na nástupišti počujú z ich rozhovoru už iba – aj by som sa zabudol predstaviť…
Buch! Dvere sa s tichým buchnutím zatvoria, autobus pokračuje v ceste k ďalším zastávkam.

Iba sivovlasý starec s dáždnikom, ktorý počul z rozhovoru každé slovo, zablúdi očami na pred chvíľou ešte trochu suché miesto, kde stála dvojica. Pozoruje dopadajúce kvapky, potom sa usmeje ktorejsi zo svojich myšlienok a prenesie pohľad inde.
Prišiel ďalší autobus.

Koniec poviedky?

Tento príbeh je májový a naozaj sa odohral v máji.
Jedno májové popoludnie prišiel môj spolubývajúci Šaňo z mesta.

– Človeče, ty si suchý? Taký perfektný lejak bol vonku a na tebe ani kvapky. Ako ťa poznám, dáždnik nenosíš,… – čudoval som sa.
– To vieš, beh medzi kvapkami uznávali už starí Gréci!
– To tak verím!
– Nie? Poď, ukážem ti, ako sa to robí.
– Konečne ma to niekto naučí, idem! – vstal som od stola.
– No dobre, tak ti to porozprávam. A ako ťa poznám, napíšeš o tom poviedku, uvidíš.
– No tak to som zvedavý. Uvidíme…

– Tak si predstav, – začal Šaňo, – …stojím na zastávke, tej pri fakulte, vieš… a zrazu blesk, hrom, že som ani do troch nestihol narátať a začína pršať. Čo pršať! Lejak! Po prvých veľkých kvapkách tak zboku na mňa pozerá jedna mladá slečna s dáždnikom a ja cítim, že strašne zmoknem. Už sa na to psychicky pripravujem a ona podíde ku mne, vraj – ujo, nechcete sa schovať? – hovorí mi milo.

Najprv som pol sekundy neveril, že niečo také je ešte medzi ľuďmi možné, ale naozaj, povedala to. Zmohol som sa asi tak na – ááá… hej, schovať. Daj, podržím ten dáždnik. Podala mi ho a tak sme tam stáli pod tým jej dáždnikom a okolo lialo… Bolo to pekné.

– A ďalej?
– Ďalej? Nič… Prišiel autobus, nastúpili sme, a ani sa nezačali poriadne rozprávať, lebo o tri zastávky ďalej vystúpila. Povedal som jej – ahoj a ďakujem – a to bolo všetko. Stačí na poviedku?
– Ďakujem, nestačí. Uvidím. Možno aj áno.
– Potom daj prečítať…

S odstupom času som napísal tento príbeh. Na záver dodám, že hoci Šaňo nasledujúci máj opäť mokol na autobusových zastávkach, dievčinu už nestretol.

Epilóg

Kúsok od nášho školiaceho strediska je električková zastávka. Bez prístrešku, samozrejme.
Chodí k nám na kurzy kopec sympatických ľudí, ktorí sa vzdelávajú, pracujú na sebe. Mladších i starších.
Príďte medzi nich. Naučíte sa, čo vás zaujíma, cez prestávky zoznámite, nájdete spriaznené duše,…
Ostatné je už na vás.